Slzy Anny Remiášovej

Autor: Ján Marosz | 30.3.2017 o 23:02 | Karma článku: 7,00 | Prečítané:  1900x

Parlament dnes schválil 124 hlasmi zmeny v Ústave SR a vytvoril tak základ na to, aby mohol zrušiť amnestie Vladimíra Mečiara z roku 1998 a milosť prezidenta Michala Kováča jeho synovi z roku 1997. Takto znie správa z dnešného dňa.

Dovoľte mi priblížiť pár momentiek, ktoré dnes zmenili parlament a verím, že budú štartom nového obdobia na Slovensku.

Atmosféra medzi poslancami je dosť často chladná, strohá, pekne povedané „chlapská“. Je to často o hľadaní chýb na koalícii a koalícia hľadá chyby na opozícii. Po čase hrozí, že aj keď ste prišli z priateľského firemného kolektívu, z milých rodinných vzťahov – postupne  Vás drsné, súťaživé a zápasnícke prostredie môže zmeniť na emocionálneho chudáka, človeka kalkulu úderov a obranných reakcii. Takéto „kreatúry“ dlho rokovali aj o mečiarových amnestiách. Keď v tom žijete taký dlhý čas, počúvate rozpravy o detailoch navrhnutých zákonných úprav, následne hľadáte chyby v návrhoch - úplne strácate ten „pocit“ z konca filmu Únos. Zabúdate na to, že tento príbeh je súčasťou ľudských osudov a každodenných trápení, že nespravodlivosť je zosobnená v ľuďoch, ktorí sa kedykoľvek môžu stretnúť zoči-voči a môže dôjsť k výmene pohľadu, ktorý vyvolá emóciu. Napr. medzi p.Remiášovou a Ivanom Lexom.

A práve Anna Remiášová dnes zmenila svojou prítomnosťou parlament a verím, že aj Slovensko. Prvý krát som stretol túto „bolestnú matku“, ktorá sa s vnútornou silou a spracovanou bolesťou postavila pred kamery, aby žiadala poslancov o prijatie predloženého návrhu. Jej prejav začal ťažkými povzdychmi. Hovorila o tom, že keď prejde zrušenie amnestií v parlamente budú pomenovaní ľudia, ktorí spáchali tento zločin. „Je to kauza, ktorá ničí mňa, ničí moju rodinu, ničí Róbertovho brata, ale zároveň traumatizuje celé Slovensko. Bol jednoznačne spáchaný zločin a ten zločin treba riešiť. Veľa ľudí cíti, že nie je tento návrh tak čistý, ako by mal byť, ale napriek tomu vyzývam všetkých poslancov, aby hlasovali za tento návrh i keď z dielne Fica. A teraz tu nejde o osoby, ale o cieľ a politici sú tu na to, aby hľadali kompromis“. Potom prišli na rad kvety, pani Remiášová povedala, že je „známa kvetmi“ narážajúc na skutočnú udalosť, keď predstúpila pred Mečiara a kyticou mu dala facku. Aj tu ukázala, že aj v tejto exponovanej chvíli je bolesť natoľko spracovaná, že dokáže zavtipkovať. Ďakovala Jánovi Budajovi, ktorý ako „verný čuvač“ verne a vytrvalo vyše dvadsať rokov stál pri nej a podporoval ju v snahe o spravodlivosť.

Počas rozpravy pozorne sledovala hlasovanie na balkóne parlamentu. My – technici moci – sme sústredene hlasovali. Napriek klasicky „dobrej nálade“ som si viackrát skontroloval hlasovacie zariadenie, či som sa nepomýlil. Po skončení sme mali ozajstný pocit víťazstva a uvoľnenia, napriek tomu, že sme urobili len malý krok, ako by povedal Neil Armstrong keď vystúpil na mesiac: „Je to malý krok pre človeka, ale obrovský skok pre ľudstvo“. Niečo podobné sa udialo aj dnes, lebo frustrácia a beznádej na Slovensku je naozaj „hustá“. Napriek výčitkám, že sme „ustúpili a skočili na Ficov lep“ si myslím, že tento krôčik je dôležitý a ani ústavný súd nedokáže toto katarzné hnutie zastaviť. Tento malý krok znamená nádej, že zmena na Slovensku je možná, len treba prekonať animozity, predsudky medzi sebou navzájom a spájať sa pre to, čo prináša ľuďom spravodlivosť. Prvýkrát som sa po hlasovaní cítil hrdo a bol šťastný, že som súčasťou tejto dôležitej historickej chvíle.

Po hlasovaní nastal príjemný chaos, kamery, rozhovory, gratulácie, dokonca Igor Matovič vyštartoval za Andrejom Dankom a ten nechápajúc najskôr otáľal a nakoniec zareagoval a podal Igorovi ruku. Ubitá spravodlivosť otvára zakuklené dobro a lásku, ktorá je zavretá v škatuľkách „veľkých detí“  - poslancov.

Na náš poslanecký klub prišla po hlasovaní p.Remiášová. Prvý krát som sa jej predstavil a povedal jej, že ja som ten, ktorý ukázal Mečiarovi transparent.... a vtom som pochopil, že nemôžem povedať, čo je na ňom napísané, lebo tam stálo: „Mečiar, si zodpovedný za vraždu Róberta Remiáša“. Tak som len povedal, že som pred Mečiarovými očami držal nápis, ktorý hovorí o jeho zodpovednosti.

Pani Remiášová ticho sedela, priniesli sme jej vodu a po chvíli vložila ruky do dlaní a potichu sa rozplakala.

Stala sa pre mňa ikonou všetkých nespravodlivo trpiacich občanov Slovenska. Jej slzy sa stávajú pre každého citlivého a schopného človeka záväzkom k neustálemu a vytrvalému zápasu za spravodlivosť. Každý v tej oblasti kde pôsobí. To nie je len o politikoch, hercoch či právnikoch. Posolstvo prinášania obetí za cieľ, ktorý sa volá: „Spravodlivosť“ je adresované každému z nás.


 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

To, čo predviedli Nemci a Taliani, je veľká hanba futbalu, tvrdil Hapal

Tréner národného tímu do 21 rokov Pavel Hapal bol plný emócií.

PLUS

Trinásť rokov trpí epilepsiou. Na Slovensku jej nedokázali pomôcť

Návšteva neurológa sa zmenila na sexuálne obťažovanie.

ŠPORT

Mladí Slováci skončili na ME v Poľsku

Z druhého miesta postúpilo Nemecko.


Už ste čítali?